“Ja viem, že krik nepomôže, krik to iba zhorší. Nič sa tým nevyrieši, dieťa je vynervované ešte viac, bude plakať o to dlhšie. A ja sa cítim, že som zase otrasná matka. Ale ČO mám teda robiť, keď mi idú prasknúť nervy?”
Pýtajú sa ma maminy v konzultáciách.
Čo robiť, aby som nevybuchla, keď ma dieťa naštve?
Nič. Nechať prejsť ten pocit našim telom. Precítiť ho, prijať ho. To je to najlepšie, čo môžete urobiť. Pretože čokoľvek iné urobíte v stave vybublanej emócie hnevu, nikdy nebude konštruktívne a prospešné vášmu vzťahu s dieťaťom.
Práve to, že cítime urgenciu niečo rýchlo urobiť znamená, že v mozgu prevzal nadvládu limbický systém, ktorý aktivuje rýchle telesné reakcie – útok, útek.
Ale pokiaľ nejde zrovna o život, môžeme dať týmto mozgovým štruktúram pauzu a snažiť sa zase zaktivovať racionálnu časť mozgu.
Takže čo môžeme v praxi urobiť, keď cítime, že ideme vybuchnúť?
1. Najdôležitejší a najťažší krok: Uvedomiť si, že TO prichádza, že strácame kontrolu nad sebou.
Všímajte si na svojom tele, aké príznaky doprevádzajú váš hnev. Môže to byť silný tlkot srdca, zaťaté zuby, iritujúce myšlienky. Akonáhle zaznamenáte tieto príznaky, viete, že výbuch sa blíži, ale ešte stále máte pár sekúnd na to, aby ste sa mohli rozhodnúť, ako zareagujete. Keď si to UVEDOMÍTE, máte vyhrané. Kľudne si v tej chvíli povedzte: “Začínam strácať kontrolu. Cítim, že budem kričať.” Dokázali ste totiž zostať vo vedomí. Čo znamená, že nepustíte k riadiacemu pultu vo vašom mozgu emócie.
Vedieť identifikovať príznaky vedúce k výbuchu hnevu vyžaduje cvik. Našťastie, deti nám poskytujú denno-denne veľa príležitostí k nácviku 🙂
2. Zastaviť sa, všetko nechať tak (vypnúť sporák, odložiť mobil…) a sústrediť sa na svoj dych. Nádych. Výdych.
Ak nie je potreba zachraňovať dieťa z plameňov alebo niečo podobné, môžete si dovoliť ten luxus iba BYŤ a dýchať. Vedomým dýchaním totiž prerušíte prúdenie stresového hormónu, ktorý vám zalieva mozog.
3. Odolať pokušeniu rýchlo niečo urobiť, vyriešiť situáciu, zastaviť plač, uťať prejavy dieťaťa, ktoré nás štvú.
Jediné, čo v tejto chvíli vaše dieťa potrebuje, je kľud a bezpečie od vás. Preto má zmysel venovať pozornosť tomu, aby ste sa skľudnili a mohli tak predať energiu kľudu dieťaťu.
Dobrá správa je, že tým do budúcna učíte deti manažment hnevu a emocionálnu reguláciu.
4. Prenastaviť optiku a zamerať pozornosť na dieťa. Ono je momentálne ten, kto potrebuje pomoc. A potrebuje ju od vás.
Ak sa vám podarí vystúpiť impulzívnych reakcií a vedome sa skľudniť, už pravdepodobne nevnímate dieťa ako nepriateľa, ktorého treba spacifikovať. To je prvým predpokladom k tomu, aby sme mu mohli pomôcť.
Vždy, keď sa vám zdá, že vás dieťa schválne trápi, spomeňte si na to, že ono je v tej chvíli tou bytosťou, ktorá sa s niečím trápi a najviac potrebuje vašu pomoc. Len si o ňu nevie povedať priamo, takže volí prostriedky, ktoré má vo svojom veku k dipozícii (najčastejšie formou nevhodného správania, ktoré nás vytáča 🙂
5. Rozhodnúť sa konať v súlade s tým, akým rodičom chceme byť.
Fázu, ktorá predchádza emočnému výbuchu, doprevádzajú myšlienky, ktoré pramenia z našich strachov či zranení. Možno vám behalo hlavou:
- Ak mu teraz nedám lekciu, čo ak sa nenaučí slušnému správaniu?
To je v poriadku, necháme ich prejsť, sú našou súčasťou a nejako sa nám dostali do podvedomia. Ale dôležité je nezachovať sa podľa týchto myšlienok a urobiť to, čo nám hovorí srdce: Chcem dať dieťaťu bezpodmienečnú lásku a prijatie.
Možno to v danej chvíli znamená:
- uznať jeho pocity
- načúvať pozorne tomu, čo vám bude hovoriť, a nehodnotiť to
- použiť empatiu a pomenovať, čo ho trápi (ak to ešte nevie sformulovať sám)
- nastaviť hranicu, láskavo ale jasne
- objať ho
- mlčať, len byť s ním.
“A kedy mám teda s ním hovoriť o tom, že sa správal nevhodne?”
Keď sa ukľudní rodič, časom sa ukľudní aj dieťa. Keď sa vám podarí obnoviť spojenie medzi vami, potom je čas aj na lekciu zo správania. Pripomeňte dieťaťu, kde sú hranice a prípadne v čom ich prekročilo. Porozprávajte mu váš pohľad na situáciu a načúvajte tomu jeho pohľadu. Ale nezabudnite, že dieťa sa najviac učí tým, čo samo zažíva a vidí u rodičov (tzv.social modeling). Preto takto zvládnutou situáciou mu dáte obrovsky cenné životné lekcie z oblasti:
- regulácie svojich emócií
- komunikácie svojich potrieb a pocitov
- empatie
- riešenia problémov
A to všetko bez poškodenia dôvery a vzťahu medzi vami, čo je úplne najviac.
Pingback: Prečo nás deti neposlúchajú, aj keď s nimi hovoríme slušne? - Šťastný rodič