Rešpektujúca výchova nie je výchova bez hraníc

Často dostávam od rodičov otázku: “Ako v rešpektujúcej výchove zabezpečím, aby dieťa poslúchlo kľúčové pravidlá, keď nechcem používať vyhrážanie trestami a kričanie?” Inými slovami sa pýtajú:

Ako na hranice v rešpektujúcej výchove?

Vezmem to na príklade, ktorým pravidelne prechádzajú všetci rodičia. Potrebujem odísť z ihriska domov a dieťaťu sa ešte nechce.

Ako správny rešpektujúci rodič konám proaktívne a najprv vyčerpám všetky preventívne možnosti:

ešte pri príchode upozorním dieťa, koľko času môžeme stráviť na ihrisku a poviem mu, že mu pripomeniem, kedy sa blíži čas odchodu
pripomeniem mu, že za 15 minút musíme odísť (používam časové intervaly prispôsobené jeho veku a záujmom, napr. 15 minút = jeden Krtko a autíčko)
zaujímam sa o jeho potreby a pýtam sa, čo urgentne potrebuje ešte dokončiť, aby sme za 15 minút mohli spokojne odísť
pomáham mu dokončiť tunel v piesku (keďže to urgentne potrebuje dokončiť)
5 minút pred odchodom mu pripomeniem, že za jeden diel Prasiatka Peppa musíme odísť
ak používame budíky/stopky k podobným situáciám, nastavíme si spolu na mobile odpočítavanie

Odpočítavanie skončilo, budík zazvoní, ale dieťa nevníma, chce pokračovať v hre, do ktorej je ponorené. Na slovné výzvy nereaguje. Prípadne protestuje a začínajú nastupovať emócie.

Vtedy nám nezostáva nič iné, len zobrať dieťa “násilím” do náručia a odniesť ho z ihriska preč.

Áno, aj v rešpektujúcej výchove sa občas uchýlime k riešeniam, v ktorých využijeme svoju silovú prevahu. Vyčerpali sme všetky láskavé možnosti komunikácie a chceme (z titulu vlastného záujmu) alebo musíme (z titulu bezpečnosti či zodpovednosti za plnenie nejakých povinností) donútiť dieťa k nejakej akcii.

ALE…

Pozrime sa, aký zásadný rozdiel bude v tom, ako sa tento akt násilného odvedenia z ihriska odohraje u rodiča praktizujúceho “starú” (=autoritatívnu) výchovu a u rešpektujúceho rodiča.

Z pohľadu kamery to vyzerá takmer rovnako.

Aj jeden aj druhý rodič berie nespokojné dieťa na ruky a odchádza s ním z ihriska za výdatných protestov a plaču dieťaťa.

Obrovský rozdiel bude ale v tom, s akým nastavením a komunikáciou tam vstúpi jeden a druhý rodič.

Autoritatívny rodič do tejto situácie vstupuje pravdepodobne s hnevom, ktorému predchádzala frustrácia či bezmoc danú situáciu riešiť pokojne. Jeho hnev cítiť aj vidieť v neverbálnych prejavoch – mračí sa, má rýchle nervózne pohyby. Jeho slová budú vyčítavé, zahanbujúce, obviňujúce:

“Ty si zase neposlušný, čo mám s tebou robiť???”

“Dohodli sme sa, že za 5 minút pôjdeme a ty to zase nevieš dodržať. Čo to s tebou je?”

“Nerev, lebo ti dám dôvod…”

“Už toho mám dosť. Okamžite odchádzame, lebo už nikdy ťa nevezmem na ihrisko!”

“Hanbi sa, vyvádzaš tu a všetci sa na teba pozerajú”

Vnímanie vlastnej hodnoty dieťaťa dostáva týmito slovami zabrať. Nehovoriac o vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Dieťa odchádza s pocitom:

…že je babrák, neschopný dodržať dohodu.
…strachu, že už možno nikdy nebude môcť dokončiť ten hrad z piesku, lebo ho mamka nevezme na ihrisko.
…viny za mamkin hnev, s pocitom, že je v ňom nejaká “výrobná vada”, keď takto dokáže mamku nahnevať.
…že na jeho potrebách nezáleží (Prečo je program dospelých dôležitejších ako môj hrad z piesku?).

A poďme na rešpektujúceho rodiča.

Ten pristúpi k dieťaťu v prvom rade zregulovaný (Áno, dospieť do tohto bodu chvíľu trvá…, mám zažité na vlastnej koži:-). Z jeho neverbálnych prejavov srší láska a prijatie (úsmev, sadne si k dieťaťu, pokojné pohyby). Slovami prejaví pochopenie pre potreby dieťaťa:

“Teba to dnes tak baví a rád by si ešte staval v piesku. Môžeme prísť na ihrisko zase zajtra pred obedom, chcel by si?”

Pripomenie dieťaťu hranicu a pristúpi k jej vykonaniu. Bez výčitiek, bez zbytočného argumentovania, bez zvaľovania viny, bez kritizovania správania dieťaťa.

“Budík nám zazvonil a musíme ísť. Teraz ťa vezmem do náruče a spolu odídeme”.

Dieťa síce plače, ale to je v poriadku, lebo tým sa jeho telo vysporiada s pocitmi smútku a sklamania. Rodič ho drží a pomáha mu svojim láskavým a pevným postojom prijať realitu.

Dieťa odchádza z ihriska s pocitom:

…pochopenia jeho potrieb
…prijatia jeho emócií
…že je poriadku také, aké je, čo je nesmierne dôležité pre jeho sebaúctu
…že sa môže spoľahnúť na mamu, že keď nastane problém, vyrieši ho.

Ako teda komunikovať hranice v rešpektujúcej výchove?

Moja odpoveď je:

S empatiou.

S pochopením potrieb dieťaťa, s uznaním jeho stanoviska, s prijatím jeho pocitov.

Láskavo a pevne.

Zásadný problém je ale v tom, že ak my sami nemáme od našich rodičov zažité, aké to je, keď prijímajú náš nesúhlas s empatiou voči našim potrebám, nevieme prirodzene reagovať takto empaticky ani voči našim deťom. Reagujeme automaticky. Slovami, ktoré sme počúvali v detstve sami alebo počúvali najčastejšie okolo seba.

Dobrá správa je, že sa to stále môžeme naučiť. Ako hovorí môj obľúbený autor Daniel Siegel: “History is not destiny”. Naša minulosť nepredurčuje náš osud. Síce nám bude chvíľu trvať zbaviť sa podvedomých vzorcov komunikácie, ale dá sa to.

Rada vás v tom podporím a pomôžem vám s tým. Pretože výsledok stojí za to. Tá ľahkosť, s ktorou začnete žiť svoj rodičovský život. Tá harmónia vo vzťahu s deťmi.

Rezervujte si termín nezáväznej konzultácie zadarmo tu. Ja sa vám ozvem a prebiereme spolu, akou formou vás môžem podporiť (či mentoringom alebo koučingom).

Jana Gottwaldová