Rozblikala sa mi vnútorná kontrolka „Buď v strehu“. Starší, 5-ročný syn práve vybehol zo záchoda, tajomne sa pozrel na svoju mamu, miešajúcu na sporáku večeru, a v očiach mal tučným písmom vyryté – Niečo som vyviedol. Na pol sekundy sa nám stretli pohľady, preťali sa jemné úsmevy, a zase odbehol sa hrať.
Kontrolku som zaregistrovala, hoci som sa riešeniu poruchy nemohla venovať hneď. Po chvíli, keď zelenina v panvici dosiahla správnu farbu, išla som sa na záchod presvedčiť, či mám svoje deti prečítané jak šlabikár. Mám. Syn sa zase netrafil a v špárach kachličiek pod záchodom sa pomaly rozlievala nepríjemne zapáchajúca tekutina.
Okamžite som sa pustila zachraňovať situáciu s handrou a dezinfekčným čističom. Zároveň som mala čas v kľude si premyslieť, akým spôsobom budem konfrontovať páchateľa tejto skazy.
Nedávno som totiž v jednom rodičovskom kurze čítala takú myšlienku, že za to, že vám dieťa klame, môžete vy, rodičia tým, že ste v ňom podlomili dôveru. Jednoducho ste ho svojim správaním naučili, že keď vám povie pravdu, nečeká ho nič dobrého.
Ak dieťa vyviedlo v minulosti nejakú lumpovinu, reagovali sme na to klasickým spôsobom, teda pokarhaním, vyvolaním pocitu viny, nadávaním, ponižovaním, trestom, krikom, moralizovaním. To všetko sú reakcie, ktoré dávajú dôvere zabrať. A keď sa opakujú pravidelne, musíme počítať s tým, že dieťa príde do toho momentu, kedy nám prestane hovoriť, čo zase vyviedlo a bude naivne dúfať, že si dôsledky nevšimneme alebo sa ich bude snažiť nejako ututlať.
Takže keď už sme raz nastúpili do vlaku vzájomnej nedôvery a ututlávania, ako z toho von? Čo takto začať tým, že si priznáme svoju chybu a ospravedlníme sa deťom za to, že sme im ukázali takýto nesprávny príklad vzájomnej komunikácie?
“Kubinko, prepáč, že som predtým dávnejšie na teba kričala, keď si počurkal podlahu na záchode. Hnevala som sa na teba, lebo som bola v ten deň veľmi unavená z upratovania, ale nebolo správne na teba kričať. Ty si mal teraz kvôli tomu strach mi povedať, že si zase počurkal podlahu, že? Vieš, veľmi by mi pomohlo, keby si mi to povedal hneď ako sa ti to stane, pretože keď sa to vyčistí hneď, ide to oveľa rýchlejšie a jednoduchšie. Nebudem sa kvôli tomu hnevať. Viem, že to nerobíš naschvál a že ti to je ľúto. Tak povieš mi to, prosím, hneď, keď sa ti to nabudúce náhodou stane?”
Syn s úsmevom pritaká a ďalej skáče na gauči ako opička.
Druhý deň popoludní už na mňa kričí zo záchoda veselým hlasom:”Mamííí, zase som sa netrafil a je to na podlahe. Môžeme to spolu upratať, prosím?” Vnútorne sa usmejem a poďakujem sama sebe, že som to tentokrát zvládla.