Správanie dieťaťa je tiež spôsob komunikácie. Zamýšľate sa nad tým, čo vám dieťa komunikuje, keď sa správa agresívne voči súrodencovi? Odpoveď nájdete v príbehu.
Za každou veľkou agresiou stojí veľká bolesť.
Predstavte si takútu situáciu:
Malý lezúň leží na zemi, v ruke červená pastelka, reve na plné pecky a spod blonďatých vláskov mu slabo vystupuje krv. Jeho starší brat stojí nad ním, v ruke zviera pokrčený výkres, v očiach má vydesený výraz a trasie sa mu sánka. Matka vbieha na scénu, dvíha bábätko na ruky, kontroluje ranu na hlave a vysype na staršieho syna nepríjemným tónom: “Ty si ale zlý na bračeka, pozri sa, veď si mu veľmi ublížil. Prečo sa nemôžeš pekne hrať a trošku mi to uľahčiť? Ja už som tak unavená z vás. Vieš čo, mám toho dosť. Dnes ťa na to ihrisko von nezoberiem. A strať sa mi teraz niekam z očí, nech ťa nevidím.”
Koľko bolesti sa muselo skrývať v srdiečku štvorročného chlapčeka, keď dokázal odsotiť svojho maličkého bračeka tak prudko, že si rozbil hlavu o kamenný obklad v obývačke?
Pozrime sa na to z jeho pohľadu a pochopíme.
Volám sa Matej a mám 4 roky. Mám brášku, Mikuláša, a ten ešte nemal ani raz narodeniny. Ale už lozí po kolienkach a je veľmi zvedavý, skúma všetky moje hračky aj mamine nádobky v kuchyni. Mama sedí na gauči a bráška jej pije mliečko z prsa. Ja si na koberci pri nich staviam z kociek garáž pre auto. Zaparkujem ho tam a budem sa hrať, že pôjdem potom do obchodu a na benzínku. Cítim tú vôňu maminky a mliečka až sem. Vždy, keď sa k nej pritúlim, tak krásne vonia a je taká mäkkučká. Chcel by som ísť potúliť, ale mama mi v poslednom čase často opakuje, že som už veľký chlap a musím jej pomáhať. Musím sa hrať sám a neotravovať ju, lebo má veľa práce s Mikulášom. Treba ho stále strážiť, aby nespadol z gauča alebo zo schodov.
Tak, už to skoro mám postavené, už len posledné poschodie. Medzitým brácho dopil a mama ho položila na koberec, kde sú rozsypané jeho hračky. Chvíľu ťuká do klavíra a potom vyrazí smerom k mojim kockám. Jasné, plný koberec jeho hračiek, ale jeho zaujímajú len tie moje. Mama sa na nás díva s jemným úsmevom, priklincujem sa na ňu prosebným pohľadom “Mami pomôž, ide mi zbúrať garáž z kociek”. Mama môj pohľad zachytila a hovorí mi: “Ale veď ho nechaj, on ti chce len pomáhať”. Skúsim tomu dať šancu. Nechám brášku, nech opatrne poprehadzuje zopár kociek na mojej garáži, ale tie jeho neobratné ručičky ju zachvíľu zbortia celú.
Ach, vedel som to! Vedel som, že mi to zase zničí. Nevydržím to a rozplačem sa. Bežím za mamou, ktorá medzitým začala krájať v kuchyni cibuľu a vrhám sa jej okolo nôh. Mama sa na mňa len znechutene pozrie a povie: “Jéžiši čo sa zase stalo? Zbúral ti kocky? No tak si to postav znovu, veď sa nič nestalo! Daj mi chvíľu pokoj, prosím ťa, musím vám navariť polievku…”. Ale stalo, mami. Staval som to veľmi dlho a mal som už pripravené, ako auto do nej zaparkuje. Ale teraz nemám vôbec náladu sa k tomu vracať. Včera mi takto Miki zbúral kamión z Lega a keď som si ho postavil znovu, už to nebolo ono. Chcel som ho mať presne tak ako predtým. Ale nedokážem to, keď mi nikto nepomôže.
Tak si beriem panáčikov rytierov a idem sa hrať na rytierske zápasy. Každý má svoj meč a štít a bojujú na život a na smrť. Mikimu sa to páči a hneď sa ide pozrieť, s čím sa hrám. Začne mi trhať jedného rytiera z ruky. Nechcem mu to dať. Silne ich zovriem, každého v jednej pästičke a utekám preč. Miki začne plakať a leze za mamou. Vidím, ako ho berie do náručia, pusinkuje ho a jednou rukou mieša niečo v hrnci. Miki hneď prestal plakať a naťahuje sa za niečím na linke. Mama ho položí na zem a volá na mňa: “Maťko, nemôžem to teraz riešiť, požičaj mu hračky, hlavne nech už neplače. Buď dobrý braček a pomáhaj trošku maminke, dobre.” Ale ja nechcem! Chcem sa teraz hrať na rytiersky zápas a bojím sa, že mi Mikuláš zlomí môjho panáčika. Jednému už zlomil hlavu, ale našťastie to ocino dokázal zlepiť. Skryjem sa do rohu a otočím sa mu chrbtom, aby nevidel rytierov.
Je mi smutno. Nemôžem sa pohrať sám, lebo brácho mi všetko berie, a keď sa hrám s bráchom, vždycky všetko zbúra. Miki si medzitým našiel autíčko a skúma mu kolieska. Uf, konečne mám chvíľu kľudu na svoje zápasy. Rytieri bojujú, odrážajú útoky štítom, plesk bum dvžžžžž. Ponorím sa do hry, keď v tom počujem, ako bráška niečo veselo žvatlá a čmára niečo farbičkou. Pridŕža sa pritom nízkeho stolíku, kde mám veci na kreslenie. Ach nie, len to nie! Teraz som si uvedomil, že som na tom stolíku nechal výkres so snehuliakom. Robili sme ho dnes ráno s mamou, lepili sme ho naňho vatou sneh a dokresľovali ho fixkami. Tak moc ma bavilo lepiť ten sneh! A maminka sa smiala, keď som si prilepil sneh na nos. Celý obrázok sa nám veľmi podaril a mama povedala, že mi ho dá do rámiku a povesí mi ho nad posteľ. Tešil som sa na to. Pribehnem, aby som sa pozrel, či je pravda to, čoho som sa najviac obával. Áno, je.
Brácho obrázok práve totálne dočmáral červenou. Vezmem ho do rúk a dívam na to dielo skazy. Cítim, ako mi prudko bije srdiečko a oči sa mi zalievajú slzami. Tak veľmi to bolí. Všetko vo mne chce kričať a schytiť páchateľa tohto hrozného činu a vyhodiť ho z okna, aby už neexistoval. Viem, že bráškovi nesmiem ubližovať, lebo je ešte maličký a slabý. Ale moje ručičky to robia sami, ja to neviem ovládať. Strčím celou silou do brášky a odsotím ho. Ten sa zapotáca na svojich vratkých nožičkách, urobí otočku a narazí pritom hlavou o stenu….