Keď sa chcete o sebe niečo naučiť, začnite vychovávať dieťa. Neviem o žiadnej inej situácii, ktorá ma predtým v živote prinútila toľko premýšlať o svojich vlastných pocitoch, ako je poriadna nálož hnevu u svojho malého anjelika.
Áno, nepochybne, niekto dostal od života naservírované pestré menu silných zážitkov, ktoré ho veľa naučili aj pred príchodom vlastných potomkov. Ale myslím, že väčšina z nás, matiek moderného sveta, je na tom podobne ako ja. Dospelácky život je, až na zopár smútkov či sklamaní, prechádzka ružovým sadom. A potom – bum, bude nás o jedného viac. Samá radosť. Všetci riešia vaše tehotenstvo a pôrod, a pritom nemáte ani najmenšiu predstavu, čo vás čaká tam na „druhej strane“. Za bránami materstva.
Nikto vám nepovie, aké to bude šialene ťažké, postaviť sa o tretej v noci z postele a pochodovať po trase obývačka-chodba-kuchyňa a naspäť ďalšie dve hodiny s plačúcim bábätkom v náručí. S trasúcimi sa nohami, ešte zoslabnutými po pôrode. Ale dobre. Nejako sa popasujete s únavou, popôrodnou depresiou, sociálnou izoláciou, pocitom bezmocnosti a frustrácie, keď neviete pomôcť svojmu dieťatku s plačom.
Bábätko rastie, je krásne, zdravé a už prespí v noci aj šesť hodín vkuse. Paráda, na emočnej váhe to zase prekypuje radosťou. Ale nemáte tušenie, že to ťažké je stále pred vami. Dieťa oslávi rok a pol, začína prejavovať svoj názor a vôľu ovplyvňovať svet okolo seba. A vtedy to príde.
Prvýkrát sebou treskne o zem a zmieta sa v hneve. Dôvod prepuknuknia tohto stavu je z vašeho pohľadu samozrejme malicherný. Rev ako na zabíjačke (nikdy som na žiadnej nebola:), váľanie sa na mokrom chodníku, súcitné aj odsudzujúce pohľady okoloidúcich. Okamžite vám do hlavy naskakuje otázka. Som zlá matka? Nasleduje silná zmes pocitov. Beznádej (Nezvládam to). Frustrácia (Kam sa podel môj rozkošný anjelik?). Hľadanie vinníka (Prečo mi nikto nepomáha?). Emócie do vás bubnujú a vaše telo prešlo do pravekého módu boja s nepriateľom – útok, útek alebo ustrnutie. Utiecť bohužiaľ nemôžete, ustrnúť len nachvíľku, kým škody, ktoré dieťa stihne napáchať, sú znesiteľných rozmerov. Takže zostáva útok. Ovládne vás hnev a jediné, čo vás napadne, je kričať a násilne uťať túto scénu. Zmietajúce sa dieťa násilím pripútate do kočiariku a tlačíte ho po hrboľatej ceste rýchlosťou maratónca. Zisťujete, že ste celá spotená, srdce bije ako o závod. Rýchla chôdza ale pôsobí terapeuticky, adrenalín ustupuje a vás začína napĺňať zase zmes strašných pocitov. Som monštrum, keď kričím na dieťa a agresívne s ním hádžem do kočiaru. Je vám z toho nanič. Do plaču. Ale slzy neprichádzajú. Tak rada by ste si tiež sadla na ten chodník a poplakala si. Kľudne aj buchla pästičkou o zem. Čo sa to preboha deje? Kto som a prečo sa neviem postaviť k tejto situácii ako civilizovaný človek? Áno, až teraz sa to v skutočnosti začína. Vitajte vo svete rodičov. Vitajte v materskom pekle.
Tu niekde začala moja cesta hľadania takej filozofie výchovy, ktorá by vo mne nevzbudzovala pocity neustáleho zlyhávania. Pocit zlyhania sa dostavil vždy, keď som na dieťa kričala a použila fyzickú prevahu na dosiahnutie svojej vôle. Tu niekde som si uvedomila, že ak chcem vychovať deti so zdravou sebaúctou a mať s nimi láskyplný vzťah, musím na to ísť inak. A postupne sa tiež u mňa rozvinulo nutkanie zdieľať to množstvo poznatkov, ktoré sa mi hromadilo na stole aj v hlave.
Bolo čarovné sledovať, ako sa neporozumenie a neustály boj o moc s vlastným dieťaťom dokáže zmeniť na spoluprácu a domácu pohodu. Hovorila som si – ako je možné, že mi o tom predtým nikto nepovedal? Ako je možné, že tak nesmierne dôležitá časť života, ako je výchova detí, nie je súčasťou všeobecného vzdelania? Ako je možné, že takmer celá populácia sa borí s problémom sebaúcty a inými psychickými labilitami, keď stačí tak málo? Stačí odbočiť z desaťročiami vyšľapanej cesty výchovy pomocou sily a prevahy, na cestu rešpektu a empatie voči malému človiečikovi. Túžim sa o to podeliť so svetom. Chcem vidieť viac spokojných rodičov, ktorí nikdy neudrú svoje dieťa. Chcem vidieť viac detí, ktoré sa nikdy nehodia o zem v obchode, keď im mama nekúpi lízatko. Chcem vidieť viac dospelákov, ktorí sa riadia svojimi vnútornými hodnotami a ich sebaúcta je tak silná, že sebou nenechajú manipulovať. Chcem a môžem tomu prispieť svojou troškou. Vitajte na mojom blogu.
Pingback: Môj príbeh - Šťastný rodič